Keď každé z nich bude mať tiež štyri, po piatich generáciách nás bude 1024 a po desiatich vyše milióna. Vyhráme voľby, budeme vládnuť a možno budem premiérom?
Keď sme raz, vlastne nebolo to iba raz, rozbili okno, otec zisťoval vinníka.
„Bol to Jožo s loptou, “ povedal brat.
„Ale Marián mi nadával,“ bránil som sa.
„Ale Jožo mi zobral loptu.“
„Ale Maroš po mne hodil kameňom.“
„Ale Jozef ma kopol do zadku.“
„Ale Marián ma šticoval.“
„Ale Jozef po mne hodil loptu.“
„Ale Marián sa uhol a lopta padla do okna.“
Otec bol právnik, ale s takýmito zložitými prípadmi si nevedel rady: zrúbal preto oboch. Tento postup bol korektný – raz si dostal menej, ako si si zaslúžil, raz zasa viac, čím bol časový horizont dlhší, tým to bolo spravodlivejšie.
S kladivom, klincami a kliešťami boli tiež problémy. Doma sme mali viac vecí ako miest pre ne, takže neraz tata položil rečnícku otázku: „Kde je kladivo?“
Marián tvrdil, že ho nemal, ja som si ho požičal iba na dve minúty, aj Fero sa tváril nevinne. Vyhlásilo sa celoštátne pátranie. Po polhodine sa zrušilo, keď tata zatĺkal klince tehlou.
Posledný klinec trafil nešťastne, takže vznikol problém: „Kde sú kliešte, veď tu včera boli?“ Pri ich hľadaní sa našlo kladivo, ale s ním sa krivý klinec nedal vytiahnuť. Kliešte zrazu podozrivo objavil najmladší brat. Otcovi sa zapáčilo, že má všetky nástroje a preto chcel v práci pokračovať: „Kde sú klince? Minule som kúpil kilo a škatuľa je prázdna.“
Všetci boli nevinní, iba sestra bola najmúdrejšia: „Chlapci ich zapotrošili.“ Tata sa potešil, že opravu plota, do ktorej sa mu aj tak nechcelo, ukončil a išiel na futbalovú schôdzu AC Nitra.

Celá debata | RSS tejto debaty