Jozef Mikloško

   Ako deti sme sa v r. 1945 kolobežkovali v Nitre pod Kalváriou dolu chodníkom v susedovej záhrade. Jedno miesto sme volali skok, lebo nás tam vždy nadhodilo. Zistili sme, že v jamke sa čosi ligoce, bol to nevybuchnutý delostrelecký granát. Pyrotechnici ho potom odstránili.

   Často nás na dvore pri hre vyrušil kolísavý hluk sirény – letecký poplach. Utekali sme do pivnice a čakali, kým nezaznel plynulý zvuk – koniec poplachu. Brali sme to ako hru na schovávanku, ale bolo to naozaj. Raz sme po poplachu vyšli von, neďaleký sused mal po plnom zásahu zbúraný dom.

   Vo vzduchu lietavali strieborné pásiky zo staniolu. Zhadzovali ich lietadlá na oklamanie radarov. Po stanioloch, trblietajúcich sa vo vzduchu, hučali ťažké bombardéri. Keď sa vracali bez bômb, bol zvuk iný.

   26.3.1945 som bol s otcom na požičanom aute v nemocnici v Trnave na ožarovaní lymfatickej žľazy na krku. Pri návrate domov nás pred Nitrou predbehli roje ruských lietadiel, ktoré nad mestom púšťali čierne bodky. Vtedy bombardovali Nitru s 345 mŕtvymi občanmi, mnohí ležia v spoločnom hrobe. Bolo to zbytočné, o štyri dni, 30.3.1945, Sovieti Nitru oslobodili.

   Keď cez Kalváriu prechádzal front, boli sme pár dní v pivnici. Cez okienko sme počuli štekot automatov a beh vojakov po ulici. Raz nás navštívil muž v helme v bielom kňazskom rúchu, farár Michal Boleček. Chodil po uliciach a dával pomazanie a prijímanie umierajúcim. Bojujúce strany ho videli, ale do neho nestrieľali. Bol to hrdina, ktorý dal dokopy a zosobášil otca s mamou. Mama hovorila, že zo všetkých kňazov, ktorých poznala, on bol svojim srdcom najbližšie k „Srdcu Ježišovmu“.

   Počas frontu u nás bývali Rusi. Boli slušní, ponúkali nás bonbónmi, ktoré našli u nás. Po odchode frontu na Kalvárii zostalo pár hrobov. Boli v nich Rusi aj Nemci, na kôpky hliny sme potom kládli poľné kvety.

2. svetová vojna bola barbarstvo, ktoré zapríčinili najmä Nemci. Nemožno zabudnúť, že ich porazil Sovietsky zväz, ktorí v nej stratil 11 mil. vojakov a 12 mil. občanov.

    Už osemdesiat rokov máme v Európe mier. Slovensko je malé na to, aby rozhodovalo o svetových záležitostiach, ale malo by byť proti každej vojne. Nechceme, aby naše deti, vnuci a pravnuci, išli na jatky, pretože v niektorých hlavách vznikajú choré myšlienky.