Jozef Mikloško

Boli sme v Smrdákoch, aj vo vode plnej sírovodíka s obsahom 680 mg/l. Bolo to pekné dobrodružstvo v neznámom kraji. Aj Senicu, rodisko mojej mamy a jej predkov, sme navštívili – o tom nabudúce…   

Cestou domov sme zašli do Skalice. Predtým nás privítala tabuľa Mokrý Háj, dedina, ktorú sa od r. 2019 chystám navštíviť. Vtedy som sa v Ríme dozvedel o tamojšom rodákovi Ignácovi Zelenkovi, ktorého poznám pod básnickým menom Eugen Vesnin. Neraz som o ňom písal, aj v knihe Sedem statočných na siedmich pahorkoch Ríma je o ňom kapitola.

Bol rodák z Mokrého Hája, básnik a organizátor slovenského literárneho života vo svete. Študoval v Skalici, v Taliansku získal tri doktoráty. V Ríme žil päťdesiat rokov, bol aj riaditeľom katalógu Apoštolskej vatikánskej knižnice. Ernest Zaťko ho nahovoril písať básne a jeho trinásť zbierok vydal v Argentíne. Na Slovensku je tento človek, ktorý bol zaľúbený do etruskej a rímskej histórie, do mora a krásnych žien, temer neznámy.

Zamiloval si Taliansko, jeho históriu, tradície, víno, prírodu, more a ľudí. Chcel  sa vrátiť domov, ale pre vojnu a komunistov to nebolo možné. Keby nebolo Ernesta Žatka – Jána Elena Bora, nikdy by sa nestal básnikom. O jeho zbierky veľký záujem nebol ani medzi krajanmi. Na Slovensku ich tiež nepoznajú, ani 30 rokov po revolúcii sa žiadna nevydala.  

Píše: „Samota je dar básnikovi, nie jeho okoliu. V Ríme je veľa romantických uličiek, história Etruskov je tajomstvom, vybudovali veľa krásneho, ale náhle zmizli. Ich nekropoly ma vždy nútili k slzám.“

Pochopil, že komunisti budú u nás vládnuť dlho, takže jeho návrat domov sa neuskutočnil. Zomrel v r. 1983 v Ríme, pochovaný je na cintoríne Flaminio, v hrobke slovenských kňazov.   

Cieľ mojej nedávnej  cesty bola aj Skalica, slobodné kráľovské mesto od r. 1372. Prvá písomná zmienku o ňom je z r. 1217.  Privítali nás tam, ako vždy, čisté námestia, krásne kostoly a ochotní ľudia. Františkánsky kostol bol zavretý, tu študoval môj otec Andrej, aj preto, že pre chudobného východniara to bolo zadarmo.

Pozreli sme si kláštor, chodby a dvor, vypili Skalický rubín brata Antona Srholca, aj domov sme si vzali, na zázvorníky sme nezabudli.  Boli sme na cintoríne pri hrobe Antona, Janka Blahu a iných skalických osobností, ktoré majstrovsky opísal Skaličan Pavol Dinka. Zasa mi učaril malebný pohľad z Krížovej cesty cez hradby na veže skalických kostolov.

V centre mesta som išiel Gorkého ulicou, môjho obľúbeného spisovateľa. Viac ich asi na Slovensku nie je?  Potom nasledoval Holíč, jeho Zámok. Okolie je zrekonštruované, zámok ešte nie. Nad nami leteli kŕdle divých husí za lepším životom. Zbohom Záhorie a dovidenia. 

Zošerilo sa, keď sme išli cez famózne Kopčany s kostolom Panny Márie Alexandrijskej a žrebčínom.

Eugen Vesnin, František Vnuk a Ján Hnilica v Ríme v r. 1983 (v tomto roku Vesnin zomrel)