Jozef Mikloško

Náhoda ma priviedla k nemu, veľkému básnikovi a prekladateľovi. V debate stačilo povedať meno, knihu, či tému a už sa spomienky sypali.  

Začali sme s Vojtechom Mihálikom. Obdivoval jeho Loretánske litánie a iné náboženské básne, napr. v zborníku SVD Misijné zvony. Pridal listu Mihálika, v ktorom spomína môjho otca Andreja v súvislosti s rukopisom knihy Strmeňa, ktorý mu cez neho poslal z USA.  

Karol Strmeň, básnik katolíckej moderny bol druhou témou. Turčany mi zarecitoval jeho preklad básne R.M. Rilkeho: Jeseň. To vám je poézia! Pridal som Puškinovú báseň: O dobo unylá, tvé tiché zbohemdání…, z prekladu Jozefa  Horu.  

Vilo vysoko hodnotil aj Rudolfa Dilonga. Cenil si, že v liste od neho, Dilong na prvom mieste medzi básnikmi pozdravoval jeho. V roku 1976 som bol v Pittsburgu na slovenskej omši v kostole sv. Gabriela. Prekvapila ma kázeň o márnotratnom synovi, ktorú predniesol krásny starec – Dilong. Strávil som niekoľko hodín s ním v kláštore, venoval mi knihu o Františkovi z Assisi. Pod posteľou ležali jeho zbierky, vydal ich veľa, často v náklade 50 kusov.  

Nedávno som počúval na Rádiu Devín úryvky z Danteho Božskej komédie – Peklo, Turčany ich preložil s Jozefom Félixom. Prišla reč aj na spoločnú lásku – Taliansko. V r. 1970-72 bol lektor slovenčiny v Neapole u prof. Paciniho, pár mesiacov s Milanom Rufúsom. Všetko si pamätal – dymiaci Vezuv, lacnú pizzu, svetlá zálivu.    

Skromne sa usmial, keď som pripomenul, že na slávnosti v Redute prednášal naspamäť 10 minút Danteho strofy v taliančine a potom to isté v slovenčine. Jeho knihu básni o Taliansku a Francúzsku Aj most som ja (1977) mám veľmi rád.  

Po rozlúčke maestro išiel na prechádzku Bratislavou. Dal som mu vizitku, chcel si ju dať do horného vrecka saka, ale nešlo to. „Dávno som si ho kúpil, ešte som ho nestihol odpárať.“