A.H. Mateje, kňaz Anton Hlinka, v r. 1986 napísal úvod ku knihe Štefana Hlaváč : Po priamych cestách a vydal ju v slovenčine vo Verone. Po rokoch som ju zasa prečítal. Je to cenné svedectvo – spomienky katolíckeho kňaza, ktorý u nás prežil teror a prenasledovanie. Takých boli vtedy desaťtisíce.
V úvode Hlinka píše: „Hlaváč tvrdí, že nie je spisovateľ a že svoje spomienky napísal, aby ľudia aj po jeho smrti poznali tvrdé cesty kňazského života… Žijeme v dobe, ktorá sa stále väčšmi stáva kráľovstvom lži a podlosti…“ Hlinka uzaviera, že „chcel vzbudiť na Slovensku mnoho takých osobností, ako bol Hlaváč – kňaz, učiteľ, otec, vodca a milosrdný samaritán.“
Kniha končí príliš skoro, v r. 1955. Autor ju venoval „všetkým, ktorým chýbala rodičovská láska“. Hlaváč patril medzi nich. Pri jeho narodení otec bol mŕtvy, matka nebola zosobášená, slúžka ho zaniesla na krst. Matka ho neskôr vyhnala z domu a keby sa to nestalo, asi by sa nestal kňazom.
Žil v Kubre pri Trenčíne, neďaleko kostola na Skalke. Jeho okolie u neho, aj v chudobných podmienkach, spozorovalo nadanie. Prvý kabát, ktorý dostal mu bol veľký, a keď mu pasoval, bol starý a ošúchaný. Už vtedy sa modlieval, aby sa stal kňazom.
Ako kňaz bol v Michalovciach, vyučoval a pomáhal biednym rodinám. Pracoval aj v skautingu – jeho zakladateľ Baden Powell povedal: „Skaut musí byť v prvom rade veriacim človekom.“
Česi, ktorých tam za trest posielali učiť, boli často ateisti, proti katolíckeho zmýšľania. Pri vyučovaní ohovárali cirkev, pápeža a kňazov. Hlaváč konštatoval, že kresťanské rodiny sa musia učiť od židovských väčšej úcte k starým rodičom a ako Židia, majú si pomáhať a byť pohostinní… Súdržnosť katolíkov, bola ďaleko za Židmi. Náboženská neznášanlivosť je tiež príčinou slovenskej nesvornosti.
Za prvej ČSR sympatizoval s Ľudovou stranou a Andrejom Hlinkom. Jeho najlepším priateľom bol František Šubík – básnik Andrej Žarnov. V Nitre mu pomáhal, ako mnohým študentom, kanonik Eugen Filkorn. Biskup Karol Kmeťko financoval štúdium mnohým, aj Hlaváčovi.
Spomína si na krátku návštevu Talianska. Túto krajina mal rád, divil sa, že chlapci sa v kostole cítili ako doma, aj sa tam bavili, pískali, ba aj pobili.
5.7 1929 mal Hlaváč primície v Kubre. Po r. 1945, zažil tvrdé represie komunistov. Píše, že vedúci národných súdov bolo väčšinou evanjelici a nekatolíci. Čiastočne ho chránilo, že ľudia vedeli, že vždy pomáhal tým, ktorí to potrebovali.
Zažil Štátnu bezpečnosť, agentov provokatérov, ŠTB, likvidovanie cirkvi a saleziánskych ústavov. Prežil Katolícku akciu, negatívnu úlohu Husáka a kňazov Lukačoviča a Škodu, aj nedôstojné „prihlasovanie“ sa na náboženstvo. Úrad pre veci cirkevné mu nedal pokoja, posielal ho na školenia, stupňoval útoky proti cirkvi, Vatikánu, pápežovi, aj jemu.
Nakoniec ho zavreli, vo väzení prežil 15 mesiacov tvrdej vyšetrovacej väzby s fyzickým mučením, ktoré ho zdravotne zničilo a duševne ubilo. Mnohí väzni vo väzení zostarli a chorľaveli, aj on patril medzi nich. Napr. 14.9.52 vo väzení ho akýsi český Pepík mučil a „vyšetroval“: „Kazíš mládež, si kretén, nepriateľ robotníckej triedy, skapeš!“
Po prepustení mal 14. 2.1955 prvú omšu na slobode za zavretými dverami (jeho stará mama mala dôchodok 192 Kčs). Od 1.12.1957 pôsobil ako kňaz 26 rokov v Hermanovciach, zomrel 11.2.1983.
P.S.: Kňaza saleziána Antona Hlinku, som dobre poznal. V Mníchove som mal kľúče od jeho kancelárie, stretali sme sa a občas som mu pomáhal s textami jeho vysielaní v Slobodnej Európe a Hlase Ameriky. Vydával v zahraničí veľa kvalitných náboženských kníh, ktoré pašoval na Slovensko. V r. 1991 sa vrátil do vlasti, pracoval ako spisovateľ, kazateľ a profesor na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Napísal veľa bestsellerov, ktoré pozitívne ovplyvnili náboženský život na Slovensku. V roku 2000 vážne ochorel a v r. 2011 zomrel v Trenčíne.
V úvode knihy Hlinka vyjadruje nádej, že aj keď veľa významných Slovákov najmä z radov duchovných odišlo alebo muselo ujsť pred zlobou komunizmu na Západ, niekto by mal pozbierať príhody ich neľahkých životov. Kladie si otázku: „prečo sa doteraz nenašiel schopný literárne nadaný človek, ktorý by od očitých svedkov pozbieral a publikoval to najdôležitejšie? Veď keď svedkovia vymrú, história sa zabúda a mení. Slováci málo hovoria a píšu o svojich velikánoch. Nezostane preto druhá polovica 20. stor. v našich dejinách čiernou dierou?“ Aj 80 rokov po vojne sa na tomto poli málo pracuje a publikuje. Dodávam, že ide napr. o týchto už nežijúcich ľudí: Jozef Tomko, Pavol M. Hnilica, Jozef Heriban, Rudolf Dilong, Daniel Faltin, Dominik Hrušovský, Šebastián Labo, Felix Litva, Ladislav Pudiš, Imrich Kružliak, Anton Hlinka, Jozef Zlatňanský, Andrej Šándor, Jozef Blatnický…
Štefan Hlaváč (v strede)
Celá debata | RSS tejto debaty