Jozef Mikloško

Z iniciatívy farára nitrianskej Kalvárii, Jána Štefanca, sa tam 21.12.2024, na deň rovnodennosti uskutočnila spomienka na moju mama, Martu Mikloškovú, ktorá zomrela 53 ročná pred 58 rokmi. Slovo som dostal prvý, aby som ju pripomenul:

Bola veselá, optimistická a radostná. Viedla svoje štyri deti k Bohu, často sme sa modlili, spievali a robili oltáriky. Mala literárny a rečnícky talent, asi do r.1950 redigovala časopisy Svätá rodina a Hlasy z domova a z misií a písala do nich. Nacvičovala so študentami Spoločnosti Božieho Slova (SVD) divadlá a zborové recitácie. Neraz ju vyšetrovalo ŠTB, mali sme domové prehliadky. Doplatilo na to jej zdravie. V r. 1947 porodila posledného syna, Františka, onedlho ju museli vážne operovať.

Jej obľúbení spisovatelia boli: Tolstoj, Solženicyn, Gorkij, Dickens a Timmermans, z básnikov mala rada Hviezdoslava, Žarnova, Vajanského a Rázusa. Mala talent na nadviazanie nových známostí, mala rada deti a ľudí na okraji spoločnosti. 

V r. 1933 študovala francúzštinu v Lille. Jej spolužiačka Helena Kunová z Plzne mi napísala, že mala „nezničiteľne dobrú náladu“ (zdedil som to). Učila slovenčinu a francúzštinu u Vincentiek v kláštore, riaditeľom bol nitriansky farár Michal Boleček. On zoznámil mamu   s otcom. Mama 8 rokov učila, keď videla, že má doma dvoch chalanov, vzdala sa profesúry a zostala doma. Neskôr učila externe na Zdravotníckej škole. Žiakom rozdávala sväté obrázky a na Matku Božiu, 15.8., dala do okna sochu Matky Božej, hneď ju zo školstva vyhodili. Pripomínam, že všetky rehole a kláštore, aj misionárov, v r. 1950 komunisti zlikvidovali.

Mama bola Seničanka, jej manžel bol Ondrej z Michalian nad Torysou. Bola to oheň a voda,  intelektuálka a právnik, obaja boli učitelia. Ich spoločný život nebol ľahký. Tata študoval 6 rokov u františkánov v Skalici, nosil habit a tonzúru. Potom vystúpil, mamu ešte nepoznal. Od provinciála dostal pozitívny prepúšťací list. Bavil ho šport, najmä futbal, bol podpredsedom AC Nitra vo futbale. Roky bol futbalový rozhodca a potom inštruktor, ktorý sledoval včetky zápasy. V nedeľu nosil malý tranzistor, hlásili tam výsledky futbalu. Mal ho aj na litániách v kostole so slúchadlami. Raz sa vytiahol drôt a v kostole zaznela reportáž z futbalu.

V senickom farskom kostole napravo je socha sv. Jozefa s Ježišom. Vzadu má napísané, že ju venovala rodina Zubeková a Zeligerová v r. 1935 na 50. výročie učiteľovania. V r. 1925 tomu  bude 90 rokov. Stará mama Irénka Kutlíková bola z tohto rodu.

Keď otec vyradil na zdravotníckej škole staré modré zástavy ČSM, pani Šefčovičová z nich ušila dresy Kalvárčanom. Všetci mali rovnakú veľkosť, s dĺžkou trenírok sme sa podobali   mužstvu Dynamo Moskva. Brankár Marián nosil čiapku ako Lev Jašin.

8.2.1951 mame diagnostikovali rakovinu prsníka, hneď jej ho amputovali. Študent teológie na Kalvárii, Cyril Minárik, je napísal, že v ten deň sa v kostole čítal úryvok zo Starého zákona,  2. kniha Kráľov. V ňom mal Ezaiáš zomrieť a preto horko plakal. Prorok Izaiaš mu povedal, že Boh mu daruje ešte 15 rokov života. Mamu to uspokojilo, veď „vtedy posledný syn už bude mať temer 20.“ Tento fakt vedela iba mama a Cyril, nikomu to nepovedali.

V roku 1965 mama vážne ochorela. Bolo jej zle, ťažko dýchala a málo jedla. Listom sa vtedy opýtala Cyrila: „Nebude to už tých 15 rokov?“ On ju chcel zasa potešiť denným citátom z Písma, v ktorom vtedy bolo: „Áno Otče, lebo tak sa to páčilo tebe.“

Jej jediná dcéra sa mala v r. 1966 po Veľkej Noci vydávať. Keď bolo s mamou stále horšie, sobáš bol v sobotu 26.3.1966, pred Kvetnou nedeľou, vo Veľkom pôste. Helena a Juraj boli   u mamy na požehnanie, v tú noc mama zomrela. K 15 rokom je Boh pridal ešte 40 dní pôstu.

Jej život – to bolo časté prenasledovanie, vyšetrovanie, choroby a operácie. Chcela napísať knihu O živote, ale to nestihla. Začala písať knihu o rodnej Senice, ale uprostred vety prestala, akoby sa vtedy prejavila smrteľná choroba? Mám z toho asi 30 strán rukopisu.

Trápilo ju, že jej prvorodená vnučka, naša dcéra, zomrela 27.8.1965, pol hodiny pred narodením. Bolo to krásne dievča, zostalo nepokrstené. Nikto ju nechcel pochovať, ani za ňu odslúžiť omšu. Vraj je v limbe, kde sa bude mať dobre, ale nebude vidieť Boha. Mama vtedy vyhlásila, že „pre limbus rodiť nechceme“.

Neskôr som o tom debatoval aj s kardinálom Jozefom Ratzingerom, ktorý sa tejto téme vážne venoval a v r. 2007 podpísal dokument Medzinárodnej teologickej komisie a vydal svoj list: „Nádej pre deti, ktorí zomierajú bez krstu“. Všetko o tom som publikoval v dodatku mojej knihy: Prísne tajné – odtajnené po 60 rokoch (Bratislava, 2007, 317 s.)