Jozef Mikloško

Včera mal otec 115 narodeniny. Spomeniem si na niektoré udalosti jeho života.

V slobodnom roku 1990, po 27 ročnej práci na ÚTK SAV, mi kádrové oddelenie vrátilo  „kádrové materiály“. Bol tam aj tatov životopis z r. 1959. Som vďačný udavačovi, ktorý ho tam zaslal. Bolo mi do plaču a do jedu, že tata vtedy musel zachovať vtedajšie rituály:

• „všetci moji súrodenci a rodičia nie sú a neboli v žiadnej politickej strane“ ( z 13 detí 9 zomrelo, žili v Michaľanoch nad Torysou, on jediný študoval),  
• „s cudzinou neudržujem žiadne styky, lebo tam ani nikoho nemám a do cudziny som ani raz necestoval“ (mal vtedy 50 rokov),
• „ani jedno moje dieťa nie je politický organizované“ (posledný syn František mal 12),   
• „všetci moji príbuzní mali kladný pomer k robotníckej triede“ (boli chudobní roľníci).

V r. 1930 otec rok študoval v Skalici u františkánov, nosil habit a tonzúru. V r. 1987, keď režim tvrdo na zakázaných františkánov zaútočil, tata podpísal petíciu za nich. Keď ho ŠTB vyšetrovalo, vzkypela v ňom východniarska krv a mladému tajnému povedal, že by mu mohol byť trikrát otcom a keď bude treba, podpíše to znova. Výsluch sa rýchlo skončil.

Novembrom 1989 bol tata nadšený, fandil synom. Hlúpi a zlí ľudia mu strpčovali život anonymami a telefonátmi. Nadávali mu do Maďarov, slobodomurárov a Čechoslovákov. Niekto rozbil mame na hrobe lampáš, náhrobný kameň sa mu nepodarilo vyvaliť. Polícia zistila vinníka, ale otec to nechcel vedieť. Keď išiel v r. 1994 na jednoduchú operáciu, z ktorej sa nevrátil, anonym ho vytiahol zo sanitky k telefónu a surovo mu vynadal.  

Jeho láskou bol futbal, aj keď ho nehrával. Doma bolo veselo, keď Nitra vyhrala. Keď to bolo vonku, bola slávnosť, smutné bolo, keď prehrala. Vtedy mama pripravila mokrý uterák, tata si ľahol, potichu sme si z neho uťahovali.

Roky bol futbalovým rozhodcom, do 75-ky inštruktorom. Keď proti domácim odpískal jedenástku, mohol sa lúčiť so životom. Keď domáci prehrali, usporiadatelia ho zadným východom vyprevádzali do polí. Občas ho zbili, tuším v Kozárovciach a v Preseľanoch. Keď tade idem, rozmýšľam, ako by som im to po kresťansky vrátil.

Keď Nitra prvýkrát postúpila do 1. ligy tata žiaril. Keď prehrala doma s Prešovom, zalamoval rukami. Keď z ligy vypadla, bola z toho tragédia. Jeho futbalový „pucipajtáš“ – funkcionár Rudo Janečka na schôdzi vyhlásil: „Bratia, verte mi, som z toho zúfalý!“ Mama mu odkázala, aby sa utiekal k sv. Judášovi Tadeášovi, patrónovi zúfalých.

Boli sme chudobní, z učiteľského platu nebolo ľahké vyživiť 4 deti. Často sme mávali mastný chleba s cibuľou. Chutil aj suchý s mrkvou, salám sme jedli raz za rok, čokoládu, ak ju dodala UNRRA. Bol sviatok, keď tata doniesol z povale klobásu, ktorú nosil so slaninou a masťou z Michalian. Bol to tradičný dar jeho súrodencov, Vinca, Jana a Margity. Ráno sme otca čakali na stanici s káričkou, z ťažkých kufrov bolo cítiť dobrú vôňu. Od stráženia kufrov mal tata červené oči, doma náklad zavesil na povalu na poriská metiel.

Mama varila na obedy omáčky: špenátovú, fazuľovú, hrachovú, kôprovú, aj s vajcom a zemiakmi. Kôpor nosila Kati-nény z Veľkého Cetína, predávala aj maslo, tvaroh a vajcia.   

Boli sme učiteľské deti, tata sa všetko dozvedel v škole od kolegov, hneď to tam vyriešil. Brat Marián tvrdí, že mal šťastie. Keby vtedy platili dnešné zákony, že deti sa nesmú biť, tak by tatu zavreli na doživotie. Nezazlievali sme mu to, bol na to zvyknutý z domu, kde jeho otec často „odpasal remiň“. Dnes rodičia chodia na akcie detí a híkajú, aké je ich dieťa výborné. Naši nikdy nikde nechodili.  

Za totality tajní otca sledovali a terorizovali. Nitrianski nedoukovia z OV KSS a Odboru školstva ho šikanovali. Ako učiteľ chodil do kostola, oporou mu bola viera. Jeho radosťou bola rodina, deti, študenti v škole a šport, najmä futbal. Bývalí žiaci na neho hrdo spomínajú.

Tatu, ako učiteľa, ktorý chodil do kostola a manželku mal katolícku aktivistku, komunisti a ŠTB neraz vyšetrovala. Nezlomilo ho to, v 50. rokoch ho zavreli a dva dni lámali pre spoluprácu s ŠTB. Vyhrážali sa, že viac rodinu neuvidí. Keď sa nepodal, zobrali ho do Tatraplánu a na poliach v Hrnčiarovciach ho vyhodili do tmy.

Ešte v 80. rokoch ho ŠTB pri vyšetrovaní chcelo nahovoriť, aby im donášal správy o synovi Františkovi. Rozčúlil sa a vynadal im. So „spoluprácou“ prestali, ale naďalej mu nedali pokoj.

Bolo to dávno, keď otcovi v Nitre zavádzali plyn, brat Marián nosil rúre a kopal. Raz na olovrant tata nekúpil salám za dve koruny ale pražskú šunku. „Príde Jožko z Bratislavy pomáhať.“ Prišiel som s dvoma deťmi, ktoré nikdy nevideli jamu. Chodili okolo a obzerali si ju a aby do nej nepadli, musel som ich strážiť. Šunku sme zjedli a Marián kopal ďalej.