Jozef Mikloško

31.10.2008 som publikoval svoj prvý blog ma SME s týmto názvom. Prvú diskusiu k nemu mi 3.11.2008 napísala „listicka“, známa maliarka z Florencie:  mily Jozef, som rada, ze pises na blog. Ved aj mas o com a tvoja energia je tusim nevycerpatelna 🙂 Ako to robis? Tvoj pohlad na svet moze pomoct mnohym ludom. Viera a laska su tak prepotrebne…. Pozdravujem ta aj tvoju rodinu a Vikinu! Som maliarka z Florencie – spominam casto na nase stretnutia! Drzim palce vsetkym tvojim nespocetnym zaujmom!

Po 16 rokoch – všetko dobré Maja! Stále tak krásne maľuješ? Tvojich zajačikov, anjelov a Mikulášov stále v tvojich knihách obdivujem.

V mojom prvom blogu išlo o jeseň, aj teraz je aktuálna: zožltlo lístie, v chladnom ovzduší ožívajú spomienky, do lesov vidno stále hlbšie. Hýri ohňostroj farieb, zahanbené topole stoja holé, aj večné vetvy borovíc šumia pieseň rozlúčky.  

Ó, dobo unylá, tvé tiché sbohemdání,

tvá krása smuteční jak dojíma mne dnes

– a jak je miluji tvé pyšné uvadání,

když v zlato oděl se a v purpur starý les…

(s Puškinom som sa stretol – v preklade Jozefa Horu – na jeseň roku 1961 na vojne)

Aj tento rok sme slávili Všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Pre veriacich sú svätí tí, čo sú v nebi. Neveriaci tiež s úctou spomínajú na mŕtvych a snáď aj dúfajú, že sa s nimi ešte stretnú. Svetielka na cintorínoch svedčia, že ľudia nezabúdajú.  

Radi sa vraciame k svojim koreňom. Stále je menej tých, ktorým môžeme povedať: „Pamätáš?“ Mal by život zmysel, keby z radostí a bolestí, sklamaní, túžob a trápení, zostal len kopček hliny?

Smrť nie je záverom nezmyselnej drámy, ňou sa život nekončí, iba mení. Tí, čo tu zostali, preberajú štafetu. Boh nám dáva mnoho darov: v odpúšťaní, o ktorom nikto nevie, v nečakanej myšlienke, v majestáte hôr, tichu cintorína, úsmeve dieťaťa, v optimizme mladých, zrelosti dospelých a múdrosti starých.

Ideme životom, boríme sa, padáme, vstávame a znova padáme. Všetci, čo žili podľa svojho svedomia a hľadali pravdu, sa nemusia znepokojovať. Napriek smútku  zvädnutých chryzantém je to naša radosť a nádej.