Ladislav Mokrý (Doc., PhDr., CSc.), hudobný vedec, pedagóg, muzikológ a organizátorom hudobného života je už temer štvrťstoročie preč.
V r. 1968-1992 riaditeľom Slovenskej filharmónie, stál pri zrode Bratislavských hudobných slávností, bol predsedom festivalového výboru, predsedom Slovenskej hudobnej rady, funkcionárom Zväzu a Spolku hudobných skladateľov, riaditeľom Slovkoncertu. V r. 1968-75 bol členom výboru Medzinárodnej hudobnej rady UNESCO, v r. 1971-5 jej generálnym tajomníkom, v r. 1976-82 viceprezidentom.
Veľa publikoval a prednášal, ovládal sedem svetových jazykov, v ktorých simultánne tlmočil. Napriek jeho funkciám, vždy zostal skromným človekom so zmyslom pre problémy druhých.
V r. 1995 sme spolu založili nadácie Spolupatričnosť a F. Schillera na ochranu života, rodiny, vzdelania, kultúry a ľudských práv. Bol som predsedom, Laco bol podpredsedom. Zorganizovali sme veľa, aj umeleckých podujatí, on ich vymýšľal.
Neraz mi hovoril, že už dlho nebude žiť, neveril som mu. Bol som šokovaný, keď 19.9.2000, 68-ročný, náhle zomrel. Uverejnil som vtedy moju spomienku na neho. Jej jadrom bolo toto:
„Milý Lacko, na tvoje návštevy nemocnice som si už zvykol. Vždy si sa potom zasa objavil, ďalej si pomáhal iným, tvoril smelé projekty a skromne stál v pozadí. Kto nám bude teraz generovať umelecké nápady, s kým budem diskutovať, komu budem zbierať známky pre vnukov, kto bude sprevádzať priateľov Bratislavou a rozprávať im o jej každom kameni?
Bol si fenomén „Mokrý“, chodiacou encyklopédiou, všestranne vzdelaným človekom, ktorý vedel všetko, najmä o hudbe, umení a histórii. Tvoje názory boli jasné, rozumné a zdôvodnené. Až na Tvojom pohrebe som sa dozvedel o Tvojich bývalých funkciách, o ktorých si nikdy nehovoril. Bol som hrdý, že som sa mohol pokladať za Tvojho priateľa. Poznali Ťa a vysoko hodnotili vo svete, doma si bez reptania často znášal ústrky od ľudí, ktorí Ti nesiahali ani po kolená.
Tvoje nápady a vízie boli vždy zaujímavé a originálne. Som presvedčený, že už v nebi so sv. Cecíliou organizuješ perfektné koncerty. Svoj údel si statočne niesol, so starosťami si nikoho nezaťažoval. Veril si v Boha, svedectvo jezuitu Igora Vajdu na pohrebe nás prekvapilo. Verím, že ten, komu si uveril, Ťa s úsmevom prijal k sebe.
Budeš nám veľmi chýbať. Ďakujem Ti za všetko, nikdy na Teba nezabudnem.“
Celá debata | RSS tejto debaty