Jozef Mikloško

Všade teraz znie slovo Capri, aj ja si teda na tento raj spomeniem.

Človek, to znie hrdo! – povedal ruský spisovateľ Alexej Maximovič Peškov – Maxim Gorkij (1868-1936). Bol to literárny talent – samouk. Nemal školy ani vzdelanie, už ako 12-ročný sa začal túlať po Rusku a živiť rôznou prácou.

V r. 1906-13 bol na Capri, potom sa vrátil domov. Taliansko mu však prirástlo k srdcu – v r. 1922-32 žil v Sorrente. Päťkrát bol navrhnutý na Nobelovú cenu za literatúru.

V r. 1932 sa stal predsedom sovietskych spisovateľov. Vo vlasti bol veľkou autoritou.  Zaslúžil sa o kopejkové vydávanie najlepších diel svetovej literatúry v ruštine. V Moskve založil Inštitút pre výchovu mladých spisovateľov, študoval tam aj slovenský básnik Teo Križka.

Gorkij bol zakladateľom tzv. socialistického realizmu, ktorý sa neraz zneužíval v prospech komunistickej ideológie. On nikdy nebol v komunistickej strane. O jeho smrti kolujú rôzne verzie, bol však tuhý fajčiar, zomrel na zápal pľúc.

Napísal množstvo kníh. Viaceré som čítal, páčila sa mi najmä jeho autobiografická trilógia Detstvo – Mladosť – Moje univerzity. Opis narodenia dieťaťa tuláčke na brehu mora z Detstva, ma vždy dojal.

Spomenul som si na môj blog v Sme z r. 2009: Spomienky na staré lásky, kde o Gorkom píšem trocha naivne toto:

…

Veľký mág slova Maxim Gorkij tiež žil stred búrlivých liet.

(Keď som poznal jeho detstvo slzil som ako prváčik).

Je zázrakom, že v tme surového života

prekrásny kvet sa objavil,

žiariaca hviezda betlehemskej triedy.

Čo všetko skúsil? Kde všade pracoval!

Potom však začal a vytrval.

Hladné vtáča krajšie spieva ako sýte.

Stará sa niekto o jeho nástupcov ako vtedy on?

Majstri pera nikdy nemali a

snáď ani nesmú mať na ružiach ustlaté.

Ale kto sa dnes mladých zastane?

…

Spomienky uzavriem Gorkého stále aktuálnym výrokom:

„Ak tvoje dieťa nie je lepšie ako ty, márne si žil…“