Jozef Mikloško

Lojzo nemá rád kosenie trávy u susedov – pre hluk, benzínový smrad a občasné ticho. Nie je totiž jasné, či je fajront, alebo sa iba vynáša pokosené? Obyčajne platí to druhé.

Vtákom sa v noci nechce spať, iba ráno stíchnu. Lojzo o polnoci dočíta Bunina. Noc je dlhá, snívajú sa mu pekné sny, aj keď ráno si na nič nespomenie.

Ide von, povinný okruh zahrňuje pretrhanie reďkoviek a cibuliek, zametanie suchých listov, polievanie a okopanie riadkov, z ktorých veľa úžitku nebude. Špenát zakryl hrach, petržlen je lenivý, rajčinám sa nedarí, listy uhoriek a tekvíc sa plazia po zemi. 

Lipka sa tlačí na orgován, aj jedlička ustúpila. Často v nej šantí hrdzavá veverička, holuby a škorce robia nálety, darmo ich straší biely strašiak. Lojzo každý deň niečo odreže, keď je dreva viac, spraví ohník. Minule ošľahol jablonku, toho roku si dá pauzu.

Listov tulipánov je veľa. Vzájomne si prekážajú, málo ich zakvitne. Iba ruže nikdy nesklamú, sú najprv biele, potom žltkasté, nakoniec ružové. Pri večernej vôni sa dobre píšu knihy.

Lujza, nemecký ovčiak, vylezie ráno z búdy a zašteká, aby bolo jasné, kto je tu paňou. Tentokrát jej nevadí jež, ani veverička, mačka, straka, či škorce.

Nenápadne a trpezlivo čaká na príležitosť. Keď Lojzo „nechá“ pootvorenú bránku, Lujza zmizne na prechádzku. Susedia si na ňu zvykli, iba psom na vôdzke vadí, ani ona ich nemá rada. Po štvrťhodine sa vráti domov, šťastná a mokrá z potoka. 

Celý deň si robí svoje – stráži, šteká a neposlúcha. Odhodenú tenisku donesie a čaká, že sa jej zasa hodí. Keď Lojzo váha, začne loptu hrýzť, takže „okolo lopty“ si s ňou už nezahráme. Lojzo uprace rozgajdanú búdu, dosype granule a Lujza sa nepoďakuje – je ADHD.

Leto letí, jeseň bude onedlho klopať na okná. Po teplých dňoch sa večere ochladia, aj dažde prídu, niekedy príliš dlhé. Všetko sa pestro zafarbí, onedlho na bielo…