Jozef Mikloško

Narodil sa blízko Ondreja, 14.12.1909, tak mu dali v Michaľanoch nad Torysou toto meno. Mal dvanásť súrodencov, prežili len štyria. On bol jediný „študovaný“. V roku 1990, mi kádrové oddelenie Ústavu technickej kybernetiky SAV vrátilo môj hrubý „kádrový“ fascikel. Bolo tam všeličo aj o otcovi.  Som vďačný udavačovi, ktorý to za totality písal a zaslal na Akadémiu.  

Otec študoval šesť rokov u františkánov v Skalici, ku koncu nosil habit a tonzúru. Mamu ešte nepoznal, keď z rehole vystúpil. Od provinciála dostal pozitívny prepúšťací list. Bavil ho šport, najmä futbal, bol aj podpredsedom AC Nitra. Roky bol futbalový rozhodca a potom inštruktor, ktorý sledoval zápasy. V nedeľu nosil malý tranzistor, v ktorom hlásili výsledky. Mal ho aj v kostole so slúchadlami. Raz sa mu vytiahol drôt a v kostole počas litánií naplno zaznela reportáž z futbalu.

Keď na škole vyradili modré zástavy ČSM, suseda Margita Šefčovičová z nich ušila dresy Kalvárčanom. Všetci mali rovnakú veľkosť, s dĺžkou 112 trenírok sme sa podobali Dynamu Moskva. Brankár Marián nosil čiapku ako slávny brankár Lev Jašin.

 V r. 1987, keď režim zaútočil na zakázaných františkánov, tata podpísal v prospech nich petíciu. Keď ho vyšetrovalo ŠTB, vzkypela v ňom východniarska krv a tajnému povedal, že by mu mohol byť trikrát otcom a keď bude treba, podpíše to znova. Výsluch sa rýchlo skončil.

Bol nadšený Novembrom 1989, fandil svojim synom. Zlí ľudia mu strpčovali život anonymami a telefonátmi. Niekto rozbil mame na hrobe lampáš, náhrobný kameň sa mu nepodarilo vyvaliť. Polícia zistila vinníka, ale otec to nechcel vedieť. Keď išiel v r. 1994 na jednoduchú operáciu, z ktorej sa už nevrátil, anonym ho vytiahol zo sanitky k telefónu a surovo mu vynadal.

Jeho láskou bol futbal. Keď vyhrala Nitra, doma bolo veselo. Smutné bolo, keď prehrala. Vtedy mama pripravila mokrý uterák, tata si ľahol a potichu sme si z neho uťahovali. Keď ako rozhodca, proti domácim odpískal jedenástku, mohol sa lúčiť so životom. Keď domáci prehrali, usporiadatelia ho zadným východom vyprevádzali do polí.  Keď Nitra postúpila do 1. ligy, tata žiaril. Keď prehrala doma s Prešovom, zalamoval rukami. Keď z ligy vypadla, bola to tragédia.

Boli sme chudobní, z jediného učiteľského platu nebolo ľahké uživiť štyri deti. Často sme mávali mastný chleba s cibuľou. Chutil aj suchý s mrkvou, salámu sme jedli raz za rok. Bol sviatok, keď nám tata priniesol z povaly klobásu, ktorú nosil z Michalian. Bol to tradičný dar jeho súrodencov – Vinca, Jana a Margity.   

Boli sme učiteľské deti. Tata sa o nás všetko dozvedel v škole od kolegov, hneď to vyriešil. Brat Marián tvrdí, že mal šťastie. Keby vtedy platili dnešné zákony, že deti sa nesmú biť, tak by tatu zavreli na doživotie. Nevadilo nám to, aj jeho ocic z Michaľan na Torysou tiež často odpasal remiň.

Za totality tajní otca sledovali a terorizovali. Nitrianski nedoukovia z OV KSS a Odboru školstva ho šikanovali. Ako učiteľ chodil do kostola, viera mu bola oporou. Jeho radosťou bola rodina, deti, študenti a šport. Bývalí žiaci na neho hrdo spomínali. Ako učiteľa, ktorý chodil do kostola a manželku mal katolícku aktivistku, ho ŠTB neraz vyšetrovalo. Nezlomilo ho to, v 50. rokoch ho zavreli a dva dni lámali pre spoluprácu. Vyhrážali sa, že viac rodinu neuvidí. Keď sa nepoddal, vyhodili ho v noci z auta pri Hrnčiarovciach. Ešte v 80. rokoch ho ŠTB nahováralo, aby donášal správy o synovi Františkovi. Rozčúlil sa a vynadal im.

Milý tata! Spomeň si na nás tam hore a teším sa na stretnutie s Tebou a mamou Martou.