Minule som sa túlal po Martinuse. Z výkladov a na pultoch kričali krikľavé obálky tvrdých väzieb. Domácich a slovanských autorov tam nenájdete, väčšinou ide o západných spisovateľov. Sú na jedno kopyto, o krátkych láskach a rozvodoch, erotike a sexe, alkohole a drogách, depresiách a … Keď vtáčika príliš kŕmite, prestane spievať.
Pri odchode z obchodu som narazil na tmavú knihu nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z r. 2019 – Peter Handke: Krátky list na dlhú rozlúčku (Tatran, Bratislava, 2020, 148 strán). Autor ju napísal v r. 1971, vyšla v Suhrkamp Verlag (Frankfurt, 1972). Kúpil som si zasa Malého princa za 5,50 a Handkeho s 50% zľavou za 6,45. Krátka historka na dlhú chvíľu vyšla v edícii „ knihy pre hodnejší život“ (?). Susedová Naďmama by povedal to, čo povedala, keď nevedela, čo má povedať: Hmmm.
Po prečítaní knihy som všeličomu nerozumel, aj po treťom čítaní, ktoré sa neuskutoční, by to bolo rovnaké. Auta, parkoviská, benzínky, autostrády, platené aj neplatené, Judita a Claire. Prvá ho naháňa a chce zastreliť, s druhou sa terigá po Amerike s dvojročným deckom – čo z neho bude?
Je to o Amerike pred vyše 50 rokmi. Bol som tam osem krát, snáď sa to už zlepšilo? Slová a vety často hovoria o ničom, jazdí sa cez gejty a autostrády, horami a púšťami, next right. Lietadla mieria kade – tade, taxíkmi ťa zavezú aj na prechádzku. Občas si dáš frťan a každá noc je v inom hoteli.
Autor ťažko hľadá svojho brata a keď ho ďaleko v lesoch nájde, vidí, ako si práve vykonáva veľkú potrebu. Potom sa drevorubač vracia k práci a návštevník navždy zmizne. Keď ho potom mexické deti s nožom o všetko okradnú, doma nájde toľko, aby v ceste pokračoval.
Túlanie bez cieľa je zamerané na nepodstatné detaily, lásku a nenávisť, obchody a nákup nepotrebných vecí, chuť vraždiť a sebavraždiť. Deje sa to Rakúšanovi v najrozvinutejšej krajine sveta. Netreba stále zdôrazňovať, čo každý vie – život nie je prechádzkou ružovým sadom.
Dlhé vety, dlhé cesty, dlhé motanie sa, ako mravci v mravenisku, metódou Monte Carlo, generátorom náhodných čísiel. Na str. 125 autor navštívi akýsi katolícky kostol. Práve sa modlia ruženec, ženy stoja pred spovednicou: „Náboženstvo mi je už dlho protivné,… musím tu stáť s tupou nábožnosťou, pochmúrny do ničoho,… kostol sa mi protivil a ja sám sebe tiež…“
Prinútim sa to dočítať, ale po iných nobelistoch – Pasternakovi, Solženicynovi, Buninovi, Steinbeckovi, Seifertovi…, je to sebazaprenie. Steinbeck sa túlal po Amerike s Charliem, po 70 rokoch si to dobre pamätám – „bylo to v češtine s měkkou obálkou“. O surealistickej knihe Handtkeho však zajtra nebudem nič vedieť a nebude ma to mrzieť.
Hory neprečítaných kníh okolo mňa rastú, v niektorých sú papieriky, kde budem pokračovať. Do Handkeho som si papierik nedal.
P.S.: Vladimír V. Majakovskij sa stále pýta: „A čo píšete?“ Tak mu odpoviem:
„No, snažím sa, ťažko hľadám sponzorov, vydavateľov a čitateľov. Pred Vianocami v Budmericiach povedali, že z mojich kníh sa predalo 34 tisíc kusov. Bard literatúry povedal, že ma pokladá za najčítanejšieho slovenského spisovateľa.“
Naďmama by povedala: Hmmm.